(NE)poslušné deti?
Opäť téma (ne)poslušných, alebo skôr nepochopených detí. Vysvetlím v situácii, ktorá sa mne s malou najčastejšie stáva, predpokladám, že aj Vám, preto to sem píšem.
Práve v tejto situácii si najviac uvedomujem tie rozdiely a tú slobodu, ktorú my dve máme a nedáme si ju :)
Každý z nás má dobré aj horšie dni. To však nie je dôvodom, aby sme sa mali menej rad. Učím (teda skôr moja Hanka) nás a touto cestou aj Vás, čo nás čítate, prijímať sa so všetkými - dobrými aj horšími vlastnosťami a náladami.
Takto sme totiž celiství, kompletní a dokonalí. Ani ruža nie je len krásna, má aj nepríjemé tŕne a tak, spolu s nimi, je kompletná.
No a spomínaná situácia.
Príde k nám návšteva a Hanka zrazu niekomu nechce dať pusu. Inokedy k nim letí, má ich rada. Ale dnes sa jej jednoducho nechce.
A zo mňa už idú navyknuté podvedomé programy. Ak je pri tom moja mama či otec, vidím na nich, že chcú zakročiť. Na všetkých to vidím. Robili to aj mne.
Výčitky, že to sa nerobí, že sa môžem hanbiť ako som sa zachovala.
A ja som sa veru aj hanbila. Každou návštevou viac a viac. A už som nakoniec ani nevedela, ako sa mám správať k nejakej návšteve, rodine, ktorú vidím napríklad aj raz za 5 rokov. Pre mňa cudzí ľudia a odomňa sa vyžadovalo, že budem rozdávať pusinky na počkanie.
Tak som sa prestala vrúcne vítať so všetkými a bolo. Nikto sa nemohol sťažovať, bola som hanblivka a mala som pokoj. Teda ža na tie výčitky, aby som sa za svoje správanie hanbila. Ešte viac?! :D
No nič, pracujem na tom a s tými najbližšími sa už vítame pusou na líce - najbližší nemyslím rodičov a svoje dieťa (s nimi to ide prirozene), ale návštevy srdcu blízke. Postupne ten okruh rozširujem, účím sa vrúcne a vhodne sa zvítať stále.
To som ale extrémny prípad, predpokladám, že to bežne nezvykne zájsť až sem.
Späť k tomu ako to vzniklo a čo sa teda deje (opakuje) teraz s mojou dcérou.
Príde návšteva a Hanka napríklad na niečom zažrato pracuje (o dôvodoch prečo nie je vhodné znižovať dôležitosť jej práce si povieme inokedy :)), skrátka nemá čas odbehnúť, chce to najprv dokončiť.
Alebo si môže napríklad spomenúť, ako si ju naposledy doberali - aj keď nevinne - a ešte stále to má čerstvo v pamäti a cíti sa dotknutá.
Alebo len skrátka nemá náladu na iných ľudí - to sa bežne stáva, keď majú deti za sebou náročný deň a zažili kopec nových vecí a interakcií.
Ja ju rešpektujem.
Počujem síce ten môj hlas z podvedomia, ktorý by ju do tej pusy najradšej prinútil, no nenechám sa ním ovplyvniť.
Moji rodičia a tá ich generáca väčšinou, aj keď je pravda, že nie vždy a všetci reagujú dotknuto, povedia niečo v zmysle: No počkaj, veď oni ťa už nebudú mať radi, alebo: takto ti už k nim ježiško darček neprinesie a podobne.
Ten rozdiel je pre dušu dieťaťa zásadný.
Ja ju nebudem nútiť, aby robila veci proti svojej vôli. A teda rozdávanie pús nasilu sa mi naozaj prieči. Ja som ich v detstve musela rozdávať a teda nebolo to nič príjemné a nevidím v tom žiadne pozitívum.
Budem sa opakovať, ale ja Hanku prijímam aj s jej horšími náladami. O tom je tá bezpodmienečná láska.
Kým nikomu neubližuje, poskytnem jej pochopenie a vždy sa dozviem dôvod jej správania a následne, keď ho prediskutujeme a ona pochopí tú emóciu, kvoli ktorej bola napríklad nahnevaná, hnev stratí nad ňou moc, rozplynie sa a Hanka nakoniec pribehne a sama ich privíta. Bez nabádania. Vie, čo sa patrí a keď sa na to cíti, urobí to.
Chcem, aby moja dcéra žila v súlade so sebou. Robila veci tak, ako ich cíti. Samozrejme, nie na úkor druhých. Nechcem, aby sa z pocitu povinnosti tvárila, že má všetkých rada. Chcem, nech žije úprimný život, nie falošný.
Ak jej niekto nebude sedieť, má slobodu voľby vzdať sa ho. A potom ostane miesto, čas aj priestor pre tých Našich, čo nám sedia, rozumieme si s nimi a nemusíme sa pred nimi na nič hrať. A táto sloboda začína práve tam, kde dovolíte svojmu dieťaťu už v útlom veku rozhodnúť sa, koho a kedy privíta, komu dá pusu...
Ono to dieťa si tiež musí vedieť stanoviť svoje hranice. A ked samu nepáči, ako s ním niekto jedná, dá mu to najavo, napríkad tým, že no nabudúce neprivíta tak vrúcne.
Buď sa k dieťaťu bude správať tak, aby mu to neubližvalo, alebo nebude mať zmysel stretávať sa, či kamarátiť. Veď si to sami predstavte. Dávali by ste pusu niekomu, kto si z vás naposledy robil srandu, že neviete povedať R?
Aj k deťom je potrebné pristupovať s rešpektom, inak ich rešpektu nenaučíte. Môžete to skúsiť ešte tak, že do nich budete vštepovať, že sa rešpektujú len starší a dospelí, potom však riskujete, že keď vyrastú a budú sa citíť dostatočne dospelo, nebudú rešpektovať nikoho a dokonca sa nad mladších budú povyšovať.
Majte otvorené oči a sledujte, aké maličké deťurence si už vedia ustriehnuť svoje hranice a "bojovať" proti nevhodným rečiam či zaobchádzaniu.
A toto v nich nezabíjajte. Toto budú v živoe veeeeeľmi potrebovať. Najmä keď prídu do nového kolektívu detí, kolegov, lások...
Nesmú sa hanbiť stáť si za svojim JA a svojimi hodnotami. Radšej ich učte ustrážiť si hranice slušne, vľudne a neagresívne.
Aká situácia ukazuje tieto hranice, hodnoty a generačné rozdiely v ich chápaní u Vás? Podeľte sa s nami o skúsenosti.
Späť na zoznam článkov
