Sebaúcta dieťaťa

To, ako človek sám seba vníma, ovplyvňuje jeho správanie. Každý človek sa od útleho detstva snaží získať pocit významu vlastnej osoby, hodnoty a neskôr aj zmyslu svojho života. Keď má však dieťa pocit, že ho nemajú radi, že je zlé, hlúpe, nešikovné, pravdepodobne sa tak aj bude správať - nebude si plniť povinnosti, nebude mať snahu správať sa slušne k druhým, bude ubližovať.. Pre skvalitnenie života nášho dieťaťa je pre neho dôležitejšie dať mu pocítiť, že je hodnotný a kompetentný človek, ako ho naučiť čítať či písať v striktne stanovenom čase, či učiť ho zásadám dobrého správania.

Dieťa s nízkou sebaúctou nemá potrebu zlepšovať sa v učení, ani v správaní sa k ostatným, stráca motiváciu. Ak chceme dieťaťu pomôcť zdokonaliť sa v sociálnych zručnostiach, alebo aj v písaní, bude naša snaha efektívnejšia, keď zároveň zapracujeme na jeho sebaúcte.

Miera našej sebaúcty má vplyv aj na to, ako sa správame sami k sebe, zároveň k ostatným ľuďom, k veciam, aj k prírode. Cítime to tak aj my dospeláci, rovnako aj deti.

Dieťa s vysokou sebaúctou sa zachová aj v krízovej situácii inak ako to, ktoré o sebe nemá vysokú mienku uvediem príklady:

Za dievčatami príde chlapec, ktorý ich nahovára, aby vyskúšali cigaretu. Skúša to napríklad tým, že by boli detinské, keby nevyskúšali niečo dospelácke, boli by nudné a podobne. Dievča, ktoré sa snaží o uznanie, pretože má nízku vlastnú sebaúctu, nemá problém podľahnúť tlaku a cigaretu vyskúšať. Dievča, ktoré vie, že je vporiadku aj so svojimi názormi, s ktorými nemusia byť všetci stotožnení, si bude stáť za svojim názorom a odolá tlaku chlapca aj za cenu, že by mal tendenciu posmievať sa jej za to. Jej sebavedomým a sebahodnotou to nepohne - nemá na ne vplyv nikto cudzí.

Alebo keď sa stane nehoda a niečo sa rozbije. Dieťa so zdravou sebaúctou vie, že nie je zlé, ak sa mu stane nehoda. Dôležitejšie je škodu napraviť, problém vyriešiť. Dieťa s nízkou sebahodnotou sa bude skrývať a zatajovať svoje nehody.

AKO ROZVÍJAŤ SEBAÚCTU DIEŤAŤA?

Už vieme, že dieťa s vysokou sebaúctou sa vidí ako dobrý a hodnotný človek. A to, ako človek sám seba vníma, ovplyvňuje jeho správanie. Ak má dieťa a aj dospelý človek pozitívny vzťah k sebe, pozitívne emócie mu dodávajú dôveru, optimizmus a energiu na zvládanie životných úloh.

Ako teda na tú sebaúctu?

Čo robiť:
✅ zabezpečiť dieťaťu bezpečné a láskyplné vzťahy
✅ dávať dieťaťu príležitosť k úspešnémmu zvládaniu úloh dôležitých pre dieťa

A čo naopak nerobiť:
❎ odopierať dieťaťu lásku – za toto sa s tebou dnes už nebudem baviť!
❎ hovoriť mu že je neschopné – zase si to pokazil
❎ dávať mu pocit bezmocnosti – budeš robiť, čo ti prikážem, lebo to chcem ja
❎ zahanbovať dieťa – mala by si sa za toto hanbiť

Začať budovať sebaúctu môžeme hneď od narodenia dieťaťa. Už tým, že napĺňame jeho prvotné potreby – sme pri ňom, kŕmime ho, kúpeme, venujeme sa mu, reagujeme na jeho volanie – získava pocit dôležitosti, že za to stojí.

Takisto ako my dospeláci sa cítime dobre a hodnotne, keď cítime, že sa o nás niekto s láskou úprimne zaujíma a stará.

Neskôr dieťa postupne zapájame do bežného života. Dostáva úlohy, ktoré spĺňa, pozitívnu spätnú väzbu a ocenenie. Vyskúša si úspechy aj neúspechy a všetko s našim pozitívnym pozvbudením.

Vtedy si treba dať pozor na to, aby sme dieťaťu prejavili lásku a povzbudenie aj keď sa mu nedarí.

❎ v opačnom prípade by sme mohli spôsobiť, že dieťa bude svoju sebaúctu niečim podmieňovať a to jeho sebaúctu značne znižuje.

❎ ďalším problémom je porovnávanie s ostatnými – to vedie k súťaženiu, nevraživosti voči „vzoru“, Dieťa sa potom snaží dostať do role víťaza za každú cenu, ponižuje ostatných, posmieva sa, nemá problém podvádzať. Ostaní potom pre dieťa predstavujú ohrozenie a ťažšie potom nadväzuje spolupráce v dospelosti.

Príležitostí na rozvoj sebaúcty je neúrekom, len ich často prehliadame

V zásade ide o ukazovanie dôvery v dieťa. Presvedčenie, že je od podstaty rozumnou, zodpovednou a hodnotnou bytosťou. Dávajte dieťaťu pocítiť, že je vítané, rešpektované a že môže byť úspešné.

Keď bude dieťa naučené prijímať a uznávať seba, bude ľahšie prijímať a uznávať aj ostatných, aj keby boli rozdielni.

Základom je toľko opakovaný rešpektujúci postoj k dieťaťu. Niekedy to môže vyznieť, že láskou sa všetko vyrieši, no bez rešpektujúceho prístupu si zarábate na väčší problém a tým je nesamostatnosť, závislosť a slepá poslušnosť.

V praxi to môžeme jednoducho vysvetliť tak, že keď komentujeme správanie dieťaťa máme hovoriť o správnom alebo nesprávnom chovaní, nie však o dobrom, či zlom charaktere dieťaťa. Rešpekt voči dieťaťu prejavíme aj dôverou v jeho schopnostiach a zodpovednosti.

V tomto prípade berieme ohľad na jeho vek a vyspelosť keď na neho prekladáme zodpovednosť v čomkoľvek.

My dospeláci máme často strach, že sa dieťa nenaučí samé od seba rozlišovať medzi zlým a dobrým správaním, to je však omyl. Dieťa má v sebe dostatočnú výbavu na rast, vnútornú motiváciu k učeniu aj k tomu, aby sa správalo tak, aby sme my, jeho dôležití dospelí, boli spokojní.

Našou úlohou je vysvetľovať deťom zmysluplnosť toho, čo sa od nich žiada, a vytvárať priestor pre ich vlastnú aktivitu.

V našich končinách pretrváva presvedčenie, že deti majú menšiu hodnotu ako dospelí.

Väčšina dnešných dospelých bola tak vychovávaná, preto si pocit nedostatočnosti nesú so sebou celý život a majú problém prejavovať rešpekt voči dieťaťu.

Rešpektovať a oceňovať druhých dokáže však lepšie ten, kto si je sám vedomý svojej vlastnej hodnoty.

Príklady:
Ak máme voči niečomu, výhrady, začneme prejav tým, že dáme najavo, že dieťa je v poriadku: „Si v poriadku, len je potrebné urobiť...“ Dávame tým najavo, alebo môžeme použiť aj priamo tieto slová – považujem ťa za rozumného a kompetentného človeka. Verím, že vyhodnotíš situáciu a urobíš, čo je v tvojich silách.

Aktívne dieťa počúvame, keď nám niečo chce povedať – dávame mu najavo, že nám stojí za to, aby mu bol venovaný čas a pozornosť.

Empaticky reagujeme – rešpektujeme pocity dieťaťa, má na svoje pocity právo.

Výrok – ja: verím, že hneď ako si uvedomíš ako sa cítim, vezmeš moje pocity do úvahy a zachováš sa zodpovedne.

Spätná väzba – vyjadrenie ocenenia alebo uznania – informujeme tým dieťa o situácii, aby vedelo posúdiť, či postupuje správne, dávame mu najavo, že sa správa kompetentne a zodpovedne a že si ho vážime.

Nezabudnite pozrieť moju knižku, kde mám zhrnuté základy k týmto veciam - knižka: Ide to aj bez kriku => objednať si ju môžete tu