e-book zadarmo
Mám pre Vás e-book, v ktorom Vás naučím, ako sa z uletenej žienky plynule stať zodpovednou maminou, no nie "nudnou puťkou"

Obdobie vzdoru alebo preberanie zodpovednosti?

Pridané: 23.02.2017

Obdobie vzdoru sme doma neabsolvovali, takže namám o ňom načítané, vlastne ani neviem, či chápem dobre o čo ide. 


Predstavujem si ho ako čas, kedy dieťa na všetko hovorí nie, nechce spolupracovať, rebeluje, robí naprieky a neposlúcha.


Ja však takéto správanmie dieťaťa vidím v širšom kontexte, ktorý Vám teraz priblížim.

Dôležitou úlohou vo vývoji z malého dieťatka na dospelého a zodpovedného jedinca je preberanie zodpovednosti za svoj život, uvedomenie si svojho vplyvu na okolitý svet a tvorenie si vlastného názoru. 


Vo veku, kedy deti začínajú rozprávať, takže v priemere okolo jedného roka sa začína u nich objavovať časté používanie slovíčka "nie".


Nečudo, veď ho počúva asi najčastejšie a predstavuje pre neho prevzatie kontroly.


Vysvetlím na príklade:


Maminka varí, dieťa sa hrá pri nej na zemi, vytiahne hrnce, pokrievky, začne búchať. Z pohľadu dieťaťa ide o veľmi dôležitú prácu, kedy zisťuje, ako funguje rôzna intenzita úderu, rôzny uhol.


Skúša, skúma zvuky, učí sa narábať so svojimi "bicími" aby vydávali taký zvuk ako chce. Mamičke to prekáža, má strach, že dieťa sklenené pokrievky rozbije, alebo zničí hrnce, alebo jej jednoducho vadí hluk. Preruší dieťa, povie, "nebúchaj, nechaj to..."


Z pohľadu dieťaťa mamička prevzala kontrolu nad jeho činnosťou a usmernila ho. A prevzala kontrolu práve slovíčkom "nie".


Dieťa si zafixuje, samozrejme pravideľným opakovaním podobných situácií, že ak chce mamička prevziať kontrolu nad jeho činnosťou, tak použije slovíčko "nie", prípadne predponu "ne-" - nebehaj, nechytaj to, nelez, nebi psa, nedostaneš...


U nás sa tiež niekedy stane, že Hanka používa toto slovíčko: "Nedám pusinku, neľúbim, nerozprávaj, nerob to, nehovor na mňa..."


Akceptujeme však jej rozhodnutie a chápeme, že aj dieťa sa musí naučiť hovoriť nie.


Viem, že ak mi odmietne dať pusinku, NESMIEM TO BRAŤ OSOBNE, ide len o jej potvrdenie si skutočnosti, že ak sa ona nejak rozhodne, budem ju rešpektovať.


Toto sú jej prvé kroky k prevziatiu zodpovednosti za seba samú. 


Samozrejme, ak by išlo o situácie, ktorými by si mohla ublížiť, či niekomu inému, alebo kedy by som jej napríklad musela dať liek a ona nesúhlasí, musí byť v konečnom výsledku po mojom.


Ale stále sa s ňou rozprávam pokojne a  z tónu môjho hlasu je jej jasné, že niesom jej nepriateľ a túto prehru neberie tak zle.


Ak by som však len použila svoju prevahu, poprípade zvýšila hlas, bola nepokojná, iba by som podporila ďalšie takéto jej vzdorovité správanie.


Pre mňa je najjednoduchšie v takejto situácii si pripomenúť, že mozog dieťaťa ešte nie je natoľko vyvinutý, aby dokázal zvládať ťažké emócie. 


Vtedy sa viem pozrieť na situáciu aj jej pohľadom. A zároveň viem, že ja som tu presne na to, aby som ukázala, ako sa dá rozhorčenie či hnev sa dajú pomocou empatie zmierniť.


Funguje to aj ak dieťa niečo chce a nedokáže sa zmieriť s tým, že to nedostane.


Samozrejme plače. Aj my dospelí sme smutní, ak nedosiahneme po čom túžime.


Vtedy stačí prejaviť pochopenie a dovoliť dieťaťu prejaviť emócie - tu sa zastavím, lebo s touto časťou má moje okolie najväčší problém:


Vidím na ľuďoch, že ak dieťa začne plakať, nezvládajú svoje vlastné emócie a radšej opustia miestnosť. Je to však ich potlačená emócia a nie problém dieťaťa.


Na plači nie je nič zlé a aj keď viem, že väčšina z Vás bude mať zo začiatku problém ustáť tieto emócie, chcem Vás poprosiť, skúste pri dieťati stáť aj keď začne plakať. 


Opäť priblížim príklad:


Moja Hanka je naučená, že keď príde k babke dostane cukríky (niesom nadšená, no moji rodičia sú stará škola a ozaj niektoré veci u nich nezmením). Ona ich však potom rýchlo zje a opäť dranká.


Vtedy príde situácia, kedy ona už plače a skúša, či ozaj stále platí, že ďalšie cukríky nebudú, alebo si ich môže vykričať.


To už moji rodičia vedia, že jej nesmú dať ďalšie cukríky aj keby sa postavila na hlavu, lenže oni nezvládajú takýto jej výbuch ustáť s chladnou hlavou.


Vtedy prídem ja, chcvíľu ich pýta odomňa, už plače, narieka. Všetci na mňa pozerajú ako na tyrana a odídu z miestnosti väčšinou na cigaretku. Hanka sa v mojom objatí pomaly upokojí a kým sa naši vrátia z cigaterky, spokojná, usmiata sa hrá akoby šibnutím čarovného prútika. Nikdy si tento proces nepozreli do konca a dodnes nerozumejú tomu, ako to robím. 


Tajomstvom je bezpodmienečné prijatie.


Dieťa potrebuje cítiť, že ho milujete, aj keď má tieto strašidelné pocity, s ktorými ešte nevie pracovať. Učíte ho zároveň vyrovnať sa s neúspechmi. A v neposlednom rade pomáhate vytvárať a posilňovať nervové dráhy, ktoré prenášajú hormóny, pomocou ktorých sa upokojí. Tieto dráhy je potrebné posilňovať, aby dieťa vo vyššom veku a v dospelosti dokázalo svoje emócie spracovávať a nenechalo sa rozhodiť, ako moji rodičia v uvedenom príklade.

 

Opäť som rozvila článok až na dve témy, ktoré však na seba nadväzujú a obe sú veľmi dôležité.

 

Verím, že sa vďaka týmto slovám opať o niečo priblížite k pochopeniu správania sa svojho dieťaťa a postupne eliminujete mocenské boje vo výchove.


Späť na zoznam článkov
Zatvoriť

K článku neboli pridané žiadne komentáre vložiť nový komentár

Copyright 2015 - 2019 © kontaktný rodič