Príbeh o dvoch opičkách
Porozprávam vám príbeh o dvoch opičkách. Pre načrtnutie, prečo dojčenie nie je iba o papaní, alebo prečo blízkosť maminky nie je len o dojčení. Inšpirovaný skutočnými udalosťami :)
Boli raz dve opičky, ktoré mali jednu vec spoločnú. Obidve vyrastali bez mamičky a tak boli odkázané na umelé dojčenie. Teraz nie je podstatné, čo dostali papať, ale akým spôsobom im bolo papanie podávané.
Jedna opička mala kompletnú náhradu maminky, teda bola voňavá, mäkučká a mala aj mliečko. K nej chodila opička vždy ked sa chcela pritúliť, napapať a vlastne väčšinu dňa trávila pri tejto maminke, pritúlená, zavesená.
Druhá opička mala náhradné maminy dve. Jedna bola kovová a mala mliečko, ale nič mäkučké ani voňavé. Druhá mamina síce nemala mliečko, ale bola mäkučká a voňavá. Hádajte u koho trávila malá opička viac času? Áno u tej voňavej. K tej sa túlila a u nej strávila väčšinu dňa. K mamičke, ktorá mala mliečko sa chodila iba napiť.
Problém však bol, že tieto mamičky neboli živé, boli to iba bábky, videozáznamy si môžete pozrieť tu >>
Týmto pádom mali síce malé opičky pocit bezpečia a keď išli do nového sveta s týmito "plyšovými mamami" tak boli menej bojazlivé, chýbala im však od nich spätná väzba a korencia správania. Bez plyšovej maminy boli v novom svete iba schúlené, neobzerali si okolie, boli uzavreté, deprimované.
Rozdiel v týchto dvoch opičkách bol len v tom, že jedna mala bezpečie a potravu v jednej mamine a druhá opička mala bezpečie inde ako potravu. Vzťah k "plyšovej mamine" si však vytvorila rovnaký ako keby mala aj mliečko. Toto je dobrá správa pre maminy, ktoré nedojčia! Že s trochou úsilia sa dá vytvoriť úzka citová väzba aj bez dojčenia, s ktorým to ide automaticky.
Následne ked opičky vyrástli, mali problém nadviazať vzťahy, rozmnožovať sa a keď sa im aj podarilo počať mládartá, chovali sa k nim hrubo, necitlivo a takisto aj k ostatným opičkám sa chovali agresívne. To všetko iba preto, že objekt, na ktorý boli najviac naviazané - plyšová mama im vzor správneho správania sa k okoliu, mláďatám a ostatným opičkám nedala.
Ako vyplýva z videa, príbeh dvoch opičiek je založený na pokusoch, ktoré robil americký psychológ Harry Harlow na malých opičkách,aby dokázal, že závislosť detí od matiek nie je len pre potrebu kŕmenia, má oveľa hlbší a dôležitejší význam pre správny ako fyzický, tak aj psychický vývoj.
Z tohoto zistenia je jasné, že pre dieťa je potrebný láskyplný, hebký dotyk, ale aj usmerňovanie od "materského objektu", aby bolo prichystané smelo vykročiť do života a vedelo nadväzovať zdravé vzťahy.
Dieťa berie maminu ako bezpečnú základňu, ktorú potrebuje mať nadohľad, ak by prišlo niečo prekvapivé, nečakané, stresujúce a potrebovalo by sa schúliť niekam do bezpečia.
Samozrejme aj bezpečná citová väzba má určité vývojové štádiá.
V tom prvom dieťa iba spoznáva svet, učí sa, kto je tá osoba, ktorá príde keď plače, ktorá si ho privinie, postupne si na túto osobu zvykne - väčšinou je to matka. Toto obdobie spoznávania sa trvá približne pol roka.
Vtedy už to dieťa vie, kam sa treba pritúliť keď sa potrebuje cítiť v bezpečí. Od tohoto času približne do dvoch rokov je závislosť na matke, alebo teda objekte, ktorý dieťa cíti ako bezpečný (môže to byť aj plyšová hračka) na maximálnej hranici. Odlúčenie je sprevádzané plačom, je veľmi obtiažne a pre dieťa stresujúce. V tomto období je potrebné, aby si dieťa uvedomilo, že keď tento objekt na chvíľu aj odíde, určite sa vráti.
Medzi druhým a tretím rokom prichádza k postupnému osamostatňovaniu, ktoré príde a prebieha úplne prirodzene, nie je potrebné dieťa odvykať, odkladať aby si zvyklo.
Po treťom roku je dieťa naučené, že keď matka odíde, vráti sa, ľahko sa začlení do kolentívu a je pripravené na "veľký svet" a prijme ho bez obáv a strachu z neznámeho. Vie, že mamina ho má rada aj keď s ním nie je, myslí na neho a vráti sa.
Keď sa podarí vytvoriť správnu väzbu medzi matkou a dieťaťom, tak sú na seba "naladení" , dieťa vie, že sa môže na matku spoľahnúť, keď je uplakané, v jej náručí sa upokojí, takisto má vysokú sebaúctu, takže sa môže ľahšie osamostatňovať.
štyri druhy väzieb medzi dieťaťom a rodičom:
- Istá väzba navodzujíca pocit bezpečia: rodič, ktorý reaguje, dieťa je uvolnené, spokojné, v bezpečí
- Neistá väzba – vyhýbavá: odmietajúcí rodič, nepriateľsky sa chovajuci; utiahnuté, príliž samostatné dieťa
- Neistá väzba – úzkostná: nedôsledný a nespoľahlivý rodič, dožadujúce sa dieť, ktoré na rodičovi lipne
- Neistá vazba – dezorganizovaná: rodič vzbuzujúci strach, traumatizované a príliž ostražité dieťa
Zdroj: o. s. Amalthea
Táto téma by sa dala rozpísať oveľa podrobnejšie, postupom času pridám linky na štúdie, ktoré to potvrdzujú, pre prípad, že by nejaká mamička predsalen mala čas študovať tieto veci do hĺbky.
Pre nás je však v praxi dôležité, že s dieťaťom je potrebné vytvoriť úzbu a bezpečnú citovú väzbu. Či už na matku alebo otca, s jedným rodičom dieťa potrebuje túto väzbu cítiť, aby z neho vyrástol sebavedomý jedinec.
Je pre neho potrebné, aby mu tento rodič, na ktorého je upnuté ukazoval vzorce správania a prejavovania lásky, aby nebolo ako opičky, ktoré síce mali plyšovú mamičku u ktorej sa cítili v bezpečí, ale tá im neukazovala ako sa správať k ostatným opičkám a k svojim vlastným deťom, ak sa im teda nejaké podarilo splodiť.
Možno tu je dôvod, prečo je tento svet taký chladný a ľudia sa nevedia k sebe pekne správať. Máme za sebou dobu, kedy sa deťom naviazaným na svoje maminy ostatní vysmievali. Tak sa každá mamina snažila svoje dieťa odkladať aj keď ono kvoli tomu preplakalo dlhé noci, no postupne sa zlomilo a naviazalo sa na hračku, ktorú malo pri sebe v postieľke. Ako je však už vyššie spomenuté, hračka dieťaťu neukáže správne vzorce správania sa a v tom vidím riziko ktoré nechcem podstupovať.
Zdroj: šance dětem
Späť na zoznam článkov
